Herci zo života

Blog  |  Slávka Kalakayová  |  O živote  |  23.12.2009 18:20

Vždy som chcela byť herečkou. A splnilo sa mi to???

Keď sa tak zamyslím nad svojím povolaním, som vlastne herečka. Každý deň v práci hrám. Raz je to komédia, raz dráma, inokedy opera či opereta....

Vždy sa musím prispôsobiť situácii, v ktorej sa nachádzam. Moje osobné problémy musia ísť bokom a sústredím sa na konkrétnu úlohu. Hrám, aj keď nevládzem.

Mojím obecenstvom sú tie najúprimnejšie tvory na Zemi. Hneď viem, keď hrám zle. Hneď viem, keď sa mi rola vydarí.

Som učiteľka.

Som herečka.




Hodnotenie:    | Zobrazení: 904


* ohodnotiť

Diskusia

pridať komentár

* Reagovať | Gabriela Šimová | (24.12.2009 14:15 - neprečítaný)

Slávka, ja zasa nikdy som nechcela byť herečkou. Ani mi to nenapadlo. A teraz "nacvičujem so žiakmi divadlo" v AJ. To by jeden neveril. Už jedenásty rok.
A tá scéna v triedach každodenná. Neviem veľmi "hrať", idem na to autenticky. Ako to cítim. Niekedy sa plány menia, inokedy čiastočne. Vidím pred sebou tie žiacke osobnosti. O ich rozvoj usilujem sa. Keď sa darí, dobre je mi. Keď nie, ach... som sklamaná, hľadám chyby vo výkone "seba", chcem meniť, pomáhať, zázraky robiť. Často nejde to. Vidím aj to, čo iní nevidia a frustruje ma, že nemám čarovný bičík. Aby som úsmev a šťastie priniesla do rodín. Aby niektoré deti nechodili do školy po víkende "iné", nehovoriac ešte ako tomu je po dlhších prázdninách.
Každému dieťaťu prajem skutočnú mamičku i ocka zlatého ako sa spieva vo Vianočnej rozprávke.
Nie som čarodejka, iba učiteľka. Tak učím. A snažím sa spríjemniť učenie a pobyt v škole.
Tak potom poznámky "v škole je najlepšie na svete", alebo "toto bol najkrajší deň v mojom živote" si ukladám do najvzácnejšieho priečinka. A herectvu sa musím viacej priprieť "učiť". Teda hrať, nie prežívať.
Tá Vaša posledná veta je veľmi výstižná, stále musíš hrať, aj keď už nemôžeš. Raz si tu...
Pekný deň.

* Reagovať | Slávka Kalakayová | (24.12.2009 22:57 - neprečítaný)

Dakuejm za reakciu a popis Vasej predstavy a Vasich dojmov. Je to krásne, ako to citite.
Toto mi sokr napadlo, ako reakcia na to, ze ak mam osobny problem, nemozem to v praci dat nijako najavo. Proste musim hrat. Deti nesmu pocitit, ze mi je zle, ze ma nieco trapi.... Ked "dohram", mozem plakat. Ale az ked to nikto nevidi.

Život je ako ruža. Krásna, voňavá, ale plná tŕňov.

* Reagovať | Gabriela Šimová | (25.12.2009 08:06 - neprečítaný)

Vystihli ste to. Tá veta o ruži je skvostná v tom ako je pravdivá.

* Reagovať | Antónia Ďurajková | (25.12.2009 16:14 - neprečítaný)

krasny vecer...chcela by som iba doplnit poznamocku, ako to citim ja...ak by som bola akokolvek smutna a sklamana, moje deti mi nedovolia prezivat smutok ci hnev. Ked pridem rano do skoly (zamerne tomu nehovorim praca) uz z dialky ma deti zazru a dobehnu na koniec chodby a zistuju ako som sa vyspala. Keby som chcela byt nestastna, vzdy ma dokazu svojimi ohnickami v ociach rozveselit...

* Reagovať | Slávka Kalakayová | (25.12.2009 18:36 - neprečítaný)

Ano, Antonia, je to tak. Ked vsak prezivate velmi tazke (myslim jedno z najtazsich) obdobie, je to velmi tazke nezarmutit tie iskricky nadeje v ich ociach....
Naše povolanie je naším poslaním...veď preto to robime

* Reagovať | Antónia Ďurajková | (26.12.2009 20:58 - neprečítaný)

súhlasím s Vami, Slávka...nie je nič krajšie ako robiť našu prácu s láskou (k deťom)...

* Reagovať | Mária Mačuhová | (03.02.2010 09:53 - neprečítaný)

je naozaj super dostať len tak nakreslený obrázok od detí s pripísaným - " z lásky" , dostať sm- sku, keď ste chorá s prianím skorého uzdravenia a pri lúčení pred prázdninami sa s nimi vystískať a vidieť, ako očakávajú vaše pohladenie. vtedy vidím, že moja práca má zmysel

* Reagovať | Slávka Kalakayová | (03.02.2010 20:49 - neprečítaný)

to je krásne povedane...prave dnes som dostala e-mail, aby som sa skoro uzdravila.... vtislo mi to slzu do oka

* Reagovať | Gabriela Šimová | (04.02.2010 19:07 - neprečítaný)

No tak Slávka, hor sa vyzdravieť. Niekomu chýbate! Dnes na mňa "nejakí starší žiaci " vrčali a mladší zasa stískali, kedy už prídem na AJ, a že ju chcú každý deň! Máme to pestré. Chce to "odolného" človeka. A to nejde byť "fit" neustále.

* Reagovať | Silvia Zavčíková | (24.02.2010 17:48 - neprečítaný)

..v živote nie je dobré byt HERCOM ! Sme ľudia, nie roboty, vedieme deti k úprimnosti, nehanbime sa za svoje pocity, deti aj tak vycítia ako nám je, veď nám vedia pomôcť,pochopiť nás. Zhodujem sa s týmto názorom z dnešného školenia

* Reagovať | Slávka Kalakayová | (25.02.2010 21:54 - neprečítaný)

to ano, suhlasim...ale neda sa to stale, su chvile, ktore sa tazko prekonavaju ...a zatazovat deti - ziakov osobnými problémami, mi nepripada rozumne. Prave preto by sme to mali vediet uhrat tak, aby nic nepocitili a aby sa s nami citili dobre.
Ja "nenosim" rada osobne veci na pracovisko - sukromie si treba strazit.


*Pridať komentár