Moc v školstve - 2.diel

Blog  |  Viktor Križo  |  Blog Virtuálnej knižnice  |  22.08.2017 00:25

pokračovanie 1. dielu: https://www.zborovna.sk/novinky/blog.php?action=show&id=2516

Druhým významným experimentom sociálnej psychológie o moci, ktorý vyvolal vo svete veľký rozruch bol väzenský experiment (1971) profesora Zimbarda na Standfordskej univerzite. Vybral tých najslušnejších študentov a náhodne ich rozdelil na väzňov a dozorcov. V pivničných priestoroch im vytvoril čo najvernejšiu imitáciu väzenia. Po dvoch dňoch sa všetci študenti tak vžili do svojej role, že počiatočná vzbura študentov – väzňov bola tvrdo potlačená, odohnali ich hasiacimi prístrojmi a potrestali ich: väzňov vyzliekli, vzali im postele, niektorých dali na samotku, „dobrých“ odmenili. Začali cielene manipulovať, upevňovať si moc, ničili vzťahy väzňov a podrývať ich vzájomnú dôveru, obmedzovať stravu, spánok až to prerástlo do neľudských podmienok. Všetci, vrátane profesora, ktorý na to dozeral, podľahli tajomstvu experimentu a stratili pojem o realite. Až nestranná psychologička - budúca Zimbardova manželka - na 6. deň experiment s hrôzou žiadala zastaviť, keď prvý krát videla, kam sa to dostalo. Študenti neboli k násiliu povzbudzovaní, ba naopak, násilie nebolo dovolené. Nikto im nedával rady. Konali z vlastnej vôle. Zžili sa s mocou, ktorá im bola na chvíľu pridelená. V priebehu krátkeho času sa spolužiaci premenili na dozorcov a poslušných väzňov. Aj keď nie všetci úplne podľahli. Faktom je, že tam vládla pasivita a nečinnosť pri pozorovaní na konanie zla. Zdanlivo sa na chvíľu v týchto prísne kontrolovateľných experimentálnych podmienkach ukázalo, že moc má neskutočnú silu. Zimbardo to nazval Luciferov efekt. Pre plné pochopenie dynamiky ľudského správania je potrebné si uvedomiť tri rozmery moci, ako to popísal Zimbardo: osobná moc, situačná a systémová moc. Každý človek má osobné charakteristiky moci, ale reaguje aj vzhľadom na aktuálnu situáciu a systém, v ktorom sa kontext pridelenia moci odohráva. Zodpovednosť človeka však v nijakom prípade nemôže byť odobraná, ak sa podieľa na nemorálnych a nezákonných činoch.

Som si vedomý, že zužujem poslušnosť na negatívnych jav, hoci existuje aj hlboká a vznešená pokora a poslušnosť ducha, keď stojíme pred pravdou, pred nesmiernym dobrom a láskou druhých. Táto poslušnosť a pokora sa ale často zamieňa s poslušnosťou k moci, a preto je lepšie ju nazývať dôverná sloboda.

Oba princípy – moc aj poslušnosť sú komplementárne (doplňujúce sa) javy. Moc bez poslušnosti neexistuje. Moc vyžaduje podriadených a nadriadených, je to moc „nad“ poslušnosťou „pod“. Samotná moc a poslušnosť ešte nemá chuť, esenciu. Stáva sa ňou až keď sa vtelí do konkrétnej podoby, role, funkcie, titulu, postavenia, statusu – riaditeľ, koordinátor, zástupca, jedničkár, nad(d)aný žiak, vzorné dievča, usilovný piatak, vedúci predmetovej komisie, psychológ, doktor či profesor a pod. Výchova k servilite sa hlboko pestuje v našich školách: v prvej pochvale od riaditeľa školy za vzornú dochádzku až ku karným opatreniam zamestnanca, ak nie je lojálny k duchu organizácie. Zanovité heslá o verejnej službe zákonom, dobru a pravde sú často len náplasťou rakovinových nádorov moci, ktoré ticho rozožierajú ľudskú dušu. V závere svojej knihy Luciferov efekt Zimbardo stavia na lavicu obžalovaných celý systém – reťazec štruktúr a kultúry moci, ktorá je hlboko zažratá v organizáciách a spoločnosti a ktorá ľudí vo funkciách (napr. riaditeľov, vedúcich školských úradov) od začiatku korumpuje a povzbudzuje k čo najpevnejšiemu uchopeniu vlastnej moci. 

Skorumpovaná moc, ktorú vidíme okolo seba veľmi často od politikov až k šikanujúcemu žiakovi, má aj svoju protiváhu. Je ňou odvaha, neoblomná reziliencia (odolnosť) človeka, vytrvalosť nevzdať sa ani v tých najťažších podmienkach. Zimbardo tak nezabúda ani na protiváhu zla. Psychiater Viktor Frankl (1946) o tejto odvahe napísal aj svetoznámu knihu - A přesto říci životu ano - o prežitom koncentračnom tábore. Reagoval na Freuda, ktorý raz povedal: "Dajme tomu, že by sme nechali množstvo tých najrôznorodejších ľudí hladovať. Keď ich hlad dosiahne určitú mieru, všetky individuálne rozdiely medzi ľuďmi sa rozplynú." Frankl v závere svojej knihy na to zareagoval: "Vďaka Bohu, že Freud bol ušetrený pohľadu na koncentračné tábory zvnútra. Objekt jeho záujmu spočíval na luxusnom gauči viktoriánskeho štýlu, nie na špine Osvienčimu. Tam sa individuálne rozdiely nerozplynuli, práve naopak. Ľuda sa od seba odlíšili ešte viac, odhalili svoje osobnosti - aj svine, aj svätci."

Naše školy nie sú síce koncentračné tábory, ale sú určite skúškou veľkej odvahy človeka - od žiaka, rodiča, cez učiteľa až k riaditeľovi.

--- pokračovanie neskôr ---




Hodnotenie:    | Zobrazení: 1295


* ohodnotiť

Diskusia

pridať komentár

* Reagovať | Jaroslav Boroš | (23.08.2017 12:48 - neprečítaný)

Áno, možno len súhlasiť.
Ako chutí moc? (nie len tá Mňačkova) ......... jednoznačne VEĽMI ... preto by sme vždy mali dôkladne zvážiť komu ju zverujeme ...


*Pridať komentár