DEMOKRATICKY

Blog  |  Ján Papuga  |  Konferencia  |  21.10.2018 21:37

Zdieľajte, kopírujte, publikujte, šírte, komentujte... Jediná cesta na zmeny... Teda ak sa s textom stotožňujete.

DEMOKRATICKY

Už dlhšie odmietam konferencie, workshopy či iné stretnutia pedagógov. Nepochybujem o tom, že sú plné tvorivých myšlienok, pozitívnej energie, príjemných stretnutí a zaujímavých osobností. Dôvod mojej neúčasti je prostý: neverím v krátkodobú aplikáciu pozitívnych zmien v školstve, a tým možnosť naplno využiť poznatky z takýchto veľmi užitočných stretnutí trebárs na vyučovacích hodinách. A čakať na dlhodobé zmeny nie som ochotný. Neraz som zo stretnutí pedagógov odchádzal plný entuziazmu a nápadov, no v školskej praxi som narazil na tvrdú realitu, ktorá sa ani idealistickými nápadmi nedá rozbiť. Tento náraz bol pre mňa tvrdý, lebo rád snívam a som čiastočne idealista, dnes realistický optimista. Okrem toho ma konferencie, slušne povedané, nahnevajú, lebo mi často potvrdia to, čo si myslím. V diskusiách takmer pravidelne dospejem k poznaniu, že po tých mnohých rokoch nie sme ešte ani na polke cesty k návratu rozumu a skúsenosti do školstva. Možno aj znechucujem spoludiskutujúcich.
Napriek tomu som dnes (20. 10. 2018) navštívil, ba hosťoval na konferencii Občianskeho združenia Domáce vzdelávanie. Prehovorila ma na to matka detí, ktoré som prijal na našu školu do formy domáceho vzdelávania ako prvé. Jej deti majú vážny dôvod na to, aby nenavštevovali denne klasickú školu a neabsolvovali prezenčne všetky vyučovacie predmety. Dôvodom domáceho vzdelávania (DV) môže byť aj nesúhlas zákonných zástupcov s fungovaním školstva. Sám by som si dieťa doma vzdelával, keby som patril k solventnejším skupinám a mohol som si dovoliť zostať doma. (Aj keď preferujem to, že dieťa by sa malo socializovať predovšetkým v škole.)
Situácia na Slovensku je taká, že DV je povolené iba na I. stupni, hoci vo vyspelom svete je domáce vzdelávanie štandardnou alternatívou. Napr. moja obľúbená hudobná skupina The Kelly Family sa vzdelávala už pred mnohými rokmi výlučne doma, na ich cestách a vyrástli z nich úspešní, slušní a vzdelaní ľudia (ovládajú niekoľko jazykov a hudobných nástrojov). Na konferencii i mimo nej som sa stretol s mnohými rodičmi, ktorí sú jednoducho odkázaní na DV, i keď ich to stojí nemalé prostriedky a mnoho energie. Typická slovenská škola vinou dlhodobého zanedbávania politickou mocou skrátka nedokáže pripraviť podmienky pre deti so špeciálnymi požiadavkami, za ktoré ony samy nemôžu. Chýbajúci odborní pracovníci, pedagogickí asistenti, nedostatočné materiálno-technické vybavenie, nepripravení učitelia, orientácia na priemerného žiaka, preplnené triedy sú príčinou, že sa neraz rodičia zapotia, kým si nájdu školu, ktorá je schopná zabezpečiť aspoň minimálne podmienky deťom so špeciálnymi potrebami a dokážu k nim pristupovať individuálne. DV je cesta a mňa len fascinuje, že vládna moc ignoruje takýto druh „služby“, pričom nedokáže zabezpečiť to, aby o takúto službu nebol záujem. Prečo vôbec je nutné organizovať konferenciu a asociáciu s témou DV namiesto toho, aby sa prepísal zákon a umožnilo sa v súčasnosti diskriminačne neumožnené domáce vzdelávanie aj na II. stupni, pričom by sa oba druhy DV upravili tak, aby sa pomohlo reálne pomohlo žiakom. Fakt minimálna zmena, ktorá nikoho neohrozí. Domáce vzdelávanie nie je móda, ale nutnosť. Kvôli drobnému ústupku musia stovky ľudí vynakladať energiu na to, aby sa ustúpilo zúfalým potrebám takýchto detí. Ak si naši vládnuci myslia, že by sa po umožnení DV deti hromadne presúvali na vzdelávanie doma, je to veľký omyl, keďže vyučovať vlastné deti si vyžaduje, aby jeden z rodičov zostal doma, alebo aby sa platil súkromný učiteľ.
Ako som už uviedol, domáce vzdelávanie je nevyhnutnosť, a keď rodičia k nemu pristúpia, majú na to naozaj veľmi vážny dôvod, často súvisiaci s neschopnosťou školského systému pomôcť ich deťom inou cestou. Lebo aj administrácia DV je náročná a navyše takéto vzdelávanie je doslova prenasledované inšpekciou či inými kontrolami. Možno aj preto sa mnohé školy obávajú prijatia žiakov so špecifickými potrebami, čím sa vytvára diskriminácia, i keď nemusí byť úmyselná. Na vine je systém.
Združenie Domáce vzdelávanie sa snaží pôsobiť tak, aby aj žiaci so špecifickými potrebami boli šťastní, zaradení do škôl, ktoré im budú môcť pomáhať (dieťa v domácom vzdelávaní musí byť zapísané v klasickej škole), a venoval sa im veľmi dôležitý individuálny prístup. Avšak, zoskupenie priaznivcov DV sú v menšine, vládnucich politikov akékoľvek menšiny zaujímajú iba okrajovo, angažovať sa v zmenách v DV by im nenahnalo politické body.
Mal som možnosť v rámci konferencie debatovať aj s predstaviteľkami DV z Českej republiky, kde je takýto typ štúdia dovolený aj na II. stupni. Poradili, že sa treba spojiť s politikmi, že treba pripraviť zákon vo svojom voľnom čase a darovať ho zákonodarcom, že si ich získať a pod. Že je to politická hra, ktorá aj keby bol akýkoľvek dobrý zákon, sa musí hrať. Nič nové, čo som nevedel, mali obrovskú pravdu. No tým sa pre mňa konferencia skončila, lebo mi začali víriť v hlave myšlienky absurdnosti a zbytočnosti, pre ktoré na takéto podujatia nechodím. Spomínané odborníčky povedali aj to, že to je demokracia. Ja však o tom nie som presvedčený. Ako môže byť demokraciou to, že chceme zdola presadiť nejaký naozaj logický, prospešný a pre žiakov potrebný návrh (nech je z akejkoľvek oblasti), ktorý je stovkami ľudí odobrený, zažitý. Môžeme ho aj pripraviť, roky ho prezentovať, spraviť experimentálne overovanie, ktoré v konečnom dôsledku nemusí byť relevantné a napriek tomu sa musíme „spriateliť“ s pár politikmi, prípadne ich známymi, s politickými stranami a modliť sa, že ich návrh zaujme. Ak máme v pléne konzervatívnych alebo liberálnych politikov, nemajú šancu konzervatívnejšie alebo liberálnejšie normy, hoci sú pre spoločnosť užitočné. Pritom poslanci sú platení za to, aby nás zastupovali a predkladali zákony tak, aby vychádzali z požiadaviek a skúseností nielen svojich voličov, ale občanov vôbec. Často sú to ľudia, ktorí nepoznajú aktuálne školy a dianie v nich a nechajú sa ovplyvňovať kadejakými poradcami či úradníkmi. Zároveň sa neustále odvolávajú na svoju politickú základňu. De facto je to o tom, či je zákonodarca alebo vládna moc (nie občan, hoci ide o zastupiteľskú demokraciu) s legislatívnym návrhom stotožnená, či im sedí, hoci v portfóliu majú fakt zbytočné a nič neriešiace zákony. Nemyslím teraz ústavné normy, príp. nejaké zákony upravujúce fungovanie vnútorných vecí štátu. Ale bežnú legislatívu, ktorá nikoho neohrozí, nekladie nároky na štátny rozpočet, nespôsobí radikálnu zmenu, iba upraví zlý stav.
OZ Domáce vzdelávanie sa sústreďuje na minimálnu úpravu niekoľkých paragrafov, čo je otázka chvíle, pričom práca na dlhé roky, popri ktorej sa čaká na toho správneho ministra, čo bude takejto zmene naklonený. A potom príde iný minister a zmenu zruší. Ak by aj zákon hlasov zdola napokon prijali, poprekrúcajú ho tak, že prejde nekvalitný a už po nadobudnutí platnosti je potrebná novelizácia. Alebo sa novelizácia neudeje, zákon po vstupe do platnosti je zlý, škodlivý, bezzubý, neaplikovateľný. Alebo sa obchádza, čo zas môže ohroziť občanov, ktorým nezostáva iné ako ho obchádzať. Sami veľmi dobre poznáme zo školstva zákony, ktoré jednoducho škodia alebo sú absurdné.
Takýto stav trvá a trvá a ja už strácam nádej, že sa niečo zmení. Prečo? Lebo takéto postupy sú vraj demokratické, teda nedotknuteľné, a tým je zdôvodnené všetko. Veľmi si cením demokraciu v zmysle slobody slova (hoci tá sa očividne neraz porušuje), slobody pohybu (hoci si ju často nemôžeme dovoliť), nezávislého súdnictva (hoci domôcť sa pravdy prostredníctvom súdov...), slobodných volieb (hoci málokedy sa po kreovaní koalícií vytvorí národa reprezentujúca moc) a pod. Ale absurdný legislatívny proces, ktorý doslova brzdí Slovensko, pomenovať ako demokratický považujem za hyperbolu. A to nehovorím o tom, že tí, ktorí tento proces narúšajú, napádajú, spochybňujú alebo doň proste chcú vstúpiť, sú v našej spoločnosti demokraticky vylúčení, poznačení, utláčaní, ba sledovaní. Berú sa ako rebeli a nepočíta sa nimi, ba považujú sa za nediplomatických. Možno sa tak vnímajú aj deti v DV a ich rodičia, ktorí nemôžu za to, že potrebujú iný prístup.
Demokracia sa definuje rôzne a hovorí sa, že nič lepšie nebolo vynájdené. Polemizoval som s tým slovom lepšie, lebo takáto slovenská demokracia spôsobuje na Slovensku devastáciu životného prostredia, chátranie významných stavieb a pamiatok, brutálne sociálne rozdiely a v neposlednom rade ničenie školstva a vydávanie často nezmyselných a škodlivých zákonov. Nie som zástancom žiadneho extrémistického riadenia štátu, no stúpajúce množstvo demokratických deviácií je aj na slovenského demokrata veľa...



Hodnotenie:    | Zobrazení: 428


* ohodnotiť

Diskusia

pridať komentár

Žiadne komentáre


*Pridať komentár