Rozdala som  papiere na písomku a nechala deti pracovať. Zapozerala som sa na ne, ako obhrýzajú perá, nervózne klepkajú nohami  a všetko sa vo mne začalo búriť. Veď ja to takto nechcem robiť. Ja ich chcem učiť, učiť, učiť, nie skúšať, čo sa naučili. Čo zistím tou písomkou, viem už teraz, keď ju píšu - že Kristínka napíše najskôr správne odpovede, potom ich preškrtne, že po Tomášovi budem mať problém to prečítať, ale neviem, prečo a v čom je problém jeho písma, že Radko určite dostane zlú známku, lebo tempo je na neho privysoké a nemám šancu to s ním dobehnúť. Viem, kto to napíše istotne veľmi dobre, viem, po mesiaci práce v tejto triede viem, kto je samostatný, kto výrečný, kto ponižovaný, kto zakríknutý... a ja som tu predsa na to, aby som ich usmernila, vychovala k priebojnosti, k využívaniu vedomostí, aby som ich naučila používať to, čo sa učia, aby som ich JA na hodine naučila to, čo potrebujú. Načo teda skúšam? Čo tým hodnotím? 
Odpoviem si