Reagovať | Ľubica Havavková | (13.05.2012 07:51 - neprečítaný)

Čo pomáha mne:
Neplačte nad hrobom, len telo leží v ňom, ja som tam nezostal a nespím večným snom, som vietor bez brehov, čo celým svetom vanie, klenotu podobné snehové trblietanie, slnečné svetlo som nad klasmi žltnúcimi, prídu dni jesenné a ja, dážď, som tu s nimi. A keď sa budíte do náhlivého rána, svišťanie krídel som, čo krúžia bez ustania - to tisíc vtákov zas do svojich výšin vzlietlo. A keď deň pohasne, som tiché hviezdne svetlo. Neplačte nad hrobom, len telo leží v ňom, ja som tam nezostal a nespím večným snom.
Úprimnú sústrasť.

Reagovať | Viera Genčanská | (13.05.2012 08:44 - neprečítaný)

Ďakujem, veľká vďaka.

Reagovať | Daniela Diviaková | (13.05.2012 16:34 - neprečítaný)

Reagovať | Darina Hatiarová | (13.05.2012 17:13 - neprečítaný)

Áno, tak dajako prečudesne je to usporiadané, akoby odchod z tohto sveta niekedy nemal byť v sprievode tých, čo tu ešte nejaký čas zostávajú... Cítim s Vami.

Reagovať | Viera Genčanská | (13.05.2012 19:58 - neprečítaný)

Ďakujem..Istotne nemám iba ja také smutné skúsenosti s týmto neusporiadaním...

Reagovať | Lenka Mikušová | (09.09.2012 19:58 - neprečítaný)

Krásna a reálna básen.